Pozývame Vás, vážení spoluobčania, spoločne prelistovať stránky našej histórie

O tom, že sa tu asi žilo skutočne dobre svedčia i najstaršie archeologické nálezy z katastra našej obce, ktoré pochádzajú z mladšej doby kamennej – z obdobia neolitu /8000 – 1900 p.n.l./. Veľmi bohaté nálezy máme z doby slovanskej /7 – 12.st./. Podľa pracovníkov Tríbečského múzea v Topoľčanoch je náš kataster obzvlášť bohatý na historické vykopávky. Centrom záujmu sa stala oblasť zvaná Patriková / dnešná čistička odpadových vôd pri Topoľčanoch, ktorá spadá do nášho katastrálneho územia/, oblasť v okolí a pod evanjelickým kostolom, kde bol asi v 14.storočí obranný val s hrádkom. Tu boli odkryté aj dve hrobky s pozostatkami členov rodiny Zerdahelyiovcov. Archeologické prieskumy sa robili aj na Hrdovickej, kde bolo slovanské sídlisko a odkryté boli rozličné črepové materiály, kamenná sekerka a iné dobové nástroje. Zaujímavá je i lokalita Rybníčky, kde bolo tiež situované sídlisko. Pracovníci múzea aj dnes veľmi radi privítajú každý úlomok, ktorý by dokumentoval našu históriu a ďakujú všetkým, ktorí si dajú námahu a prinesú tieto svedectvá k nim na zdokumentovanie. Vďaka tomu sa môžeme napríklad pýšiť krásnou nádobkou z doby slovanskej /asi 10.st./, ktorá sa našla pri kopaní studne u pána Kakulu.

1.písomná zmienka o obci je z roku 1278, kde je spomínaná pod názvom Zerdahelyi / maďarský výraz pre stredu / ako majetok panovníka Ladislava IV. A prečo práve Streda? Preto, lebo naša dedinka už v 12. storočí intenzívne žila a to trhmi, ktoré sa tu konávali každú stredu. Vystriedalo sa v nej množstvo zemepánov, obec bola vlastníctvom kráľa, v 13. storočí patrila Ludanickovcom a tí požiadali panovníka, aby im k Nitrianskej Strede pridelil aj obec Čeľadince, čo sa aj stalo. Bola vlastníctvom i slávneho Matúša Čáka. Najvýznamnejšími majiteľmi sa stali Zerdahelyiovci, ktorí sa, napriek tomu, že boli pravdepodobne Maďari, dobre zžili s okolitým slovenským prostredím.

Málokto z nás asi vie, že na mieste terajšieho evanjelického kostola stál v 14. storočí kamenný hrádok, okolo neho boli vyhĺbené priekopy, ktoré sa v časoch núdze napĺňali vodou. Tento hrádok však musela lúpežná rodina Podmanickovcov, ktorá ho dočasne neoprávnene užívala, na príkaz snemu zbúrať. V 16. storočí sa našej dedinke nevyhli turecké nájazdy. Turci rabovali, podpaľovali, vraždili, no našťastie v našej obci vypálili iba 2 usadlosti, kdežto napríklad v blízkych Čeľadinciach až 12. Pravdepodobne mali rešpekt práve pred spomínaným hrádkom, lebo sa báli veľkých strát na životoch. V 16. storočí sa aj v Ponitrí začína šíriť z Nemecka reformácia Martina Luthera. Na stranu reformácie prešli i zemepáni Zerdahelyiovci, ktorí pritiahli svojich poddaných k myšlienkam protestantizmu. Neskôr, pod vplyvom protireformačného hnutia jeden z bratov Zerdahelyiovcov prešiel opäť na katolícku vieru a s ním aj časť jeho poddaných. Koncom 16. storočia patrila obec k stredne veľkým - bolo tu 23 obývaných domov / Čeľadince mali v tom čase 22 domov/. Naši rodáci sa zaoberali poľnohospodárstvom, v menšej miere tkáčstvom, čipkárstvom a výšivkárstvom – preto sa ani nečudujeme, koľko šikovných výšivkáriek máme i dnes. 

Naša dedina bola vždy výnimočná. Stretajú sa tu 2 silné kresťanské náboženstvá, z ktorých každé reprezentoval iný brat z rodu Zerdahelyiovcov. Tak, ako oni vyrastali pod jednou strechou aj teraz naši ľudia svorne nažívajú. Prakticky všetky dejinné udalosti, ktoré v našej krajine prebiehali, obyvatelia našej obce veľmi intenzívne prežívali – tak to bolo i za 1. československej republiky, kde sa aktívne zapájali do štrajkových akcií, v 40-tych rokoch naše rodiny veľmi poznačila 2. svetová vojna – tí, ktorí padli za to, aby sme mohli žiť v mieri nikdy nevymiznú z pamäti, aj keď dnešná doba už nie je naklonená k týmto spomienkam. Naši predkovia boli vo väčšine prípadov chudobní deputátnici a sezónni robotníci a preto nečudo, že poznali iba drinu a životné ťažkosti. Z toho vyplývala i túžba po zmene, účasť v revolúciách, demonštráciách, zakladanie ľavicovo orientovaných strán. Naši prastarí a starí rodičia sa museli ťažko prehrýzať životom a predsa nezohli chrbát a hrdo sa hlásili k svojim názorom a to nám z nich zostalo i dodnes.

Dedina žije, detí pribúda a nás teší, že sa v nej neustále niečo deje. Nie vždy sú všetci spokojní, lebo pravda je relatívna a má pre každého inú výpovednú hodnotu. Chceme Vás však ubezpečiť, vážení občania, že sa snažíme rozhodovať tak, aby naše závery nijako nepoškodili záujmy obce a aby po nás bolo vidieť kus vykonanej roboty aspoň tak, ako tomu bolo počas rokov predošlých. Verte nám, že sa tešíme z každého, i keď malého úspechu nás všetkých, že spravíme všetko to, čo nám naše sily, rozpočet obce a úspešne zrealizované projekty dovolia. Našou snahou je, aby sa v našej krásnej dedinke žilo čoraz lepšie, zdravšie a aby sme sa do nej z akejkoľvek diaľky vždy radi vracali, lebo tak ako básnik hovorí: „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“.